A ODPUSŤ NÁM NAŠE VINY, AKO I MY ODPÚŠŤAME SVOJIM VINNÍKOM

            Jeden seminarista prichádzal do väznice, aby s odsúdenými trávil čas, rozprával sa s nimi o najrozličnejších veciach, vrátane tých duchovných. Keď s nimi hovoril o otázke odpustenia, nastala zaujímavá situácia. On na ňu spomína: „Na tomto stretnutí boli len dvaja muži. Vedel som, že hovoriť s odsúdenými o otázke odpustenia bude veľmi ťažké. Preto som si pre nich pripravil aj praktickú úlohu a povedal som: ,Ako Boh nám odpustil, tak i my musíme z plnosti svojho srdca odpustiť. Odpustenie nie je cit, ale rozhodnutie vôle. City sa dostavia neskôr. Aby som vám priblížil, ako na to, potrebujeme sa nachvíľu stíšiť. Teraz si vezmite papier, na ktorý každý napíšte mená troch osôb, ktorým potrebujete odpustiť. Potom sa za každého pomodlíme spolu Otčenáš. Budeme sa modliť pomaly a pri slovách ...odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom... vložíme do modlitby jedno konkrétne meno.’
            Jeden z nich zrazu vybuchol: ,Čo tri mená, ja by som mohol zapísať tri strany...’ Najskôr ma to zaskočilo, ale potom som s pokojom poznamenal: ,Dobre, tak dnes sa pomodlíme za prvých troch, zajtra za ďalších troch a tak ďalej. Môžeme sa takto modliť aj mesiac.’“
            Tri strany! Možno sa niekto i zhrozil, či pohoršil. Ale možno i my by sme vedeli napísať, a nie krátky zoznam ľudí, s ktorými vzťahy nemáme celkom usporiadané. Zrejme by tam patril niekto, voči komu sa z istých dôvodov staviame apaticky: „Mňa už tento človek nezaujíma, ja už sa do neho starať nejdem...“ Alebo ak povieme: „Ja vôbec proti nemu nič nemám!“ Ale nedodáme, že s ním ani nič mať nechceme a ak by sme napr. mali ísť na stretnutie, kde by táto osoba bola prítomná, urobíme všetko pre to, aby sme sa tomuto stretnutiu vyhli.
            Ježiš miloval inak. Aj my sa musíme učiť láske, ktorá miluje, aj keď je odmietaná, dáva, i keď je využívaná. Ak my chceme, aby nám Boh odpustil všetky viny, musíme i my chcieť odpustiť všetko.

Keď nás niekto zraní, postavíme si voči nemu hradbu. Tak chceme predísť ďalším ranám. Začneme si starostlivo vyberať, koho pustíme dnu. Držíme si od tela každého, kto by nám mohol ublížiť. Tak hradby svojho srdca navyšujeme a ani nezbadáme, že hradby, ktoré mali pôvodne slúžiť ako ochrana, stali sa našim väzením.
                                                                                                                                 John Bevere